Nezávislosť - základ zblíženia

Tá pravá nikdy nie je dokonalá. Nemá dokonalé telo, ideálnu váhu, vysnívané vlastnosti. Má svoje dobré aj zlé dni. Provokuje. A to provokuje aj nás.

Keď máme dvadsať, určite sa na ulici obzrieme za každou peknou ženou. Áno, nepáčia sa nám len rovesníčky, ale radi sa pokocháme pohľadom aj po starších, dobre pestovaných a voňavých dámach. Nič neberieme vážne, a život si užívame plnými dúškami. Čím sme však starší, dostávame rozum a tak začíname hľadať normálny vzťah s normálnou ženskou, ktorú by sme si natrvalo nasťahovali do bytu. Hm, nie je to jednoduché. Dnes sa celkom svet zbláznil a človek má pocit, že pokiaľ nevlastní aspoň dvojizbák a poriadne auto, žiadna o neho ani nezakopne. Peniaze vládnu svetom... :) Okolo tridsiatky som  bol už úplne samostatný, vedel som, čo chcem, čo sa mi páči a čo nie, experimenty - aj tie sexuálne, som mal za sebou a bol čas nájsť ženu, s ktorou by som chcel byť dlhšie ako len jeden večer či maximálne pár dní.  Keď som toto uvedomil, začal som hľadať ako šialený. Zbytočne. Čím viac som chcel, tým menej sa mi darilo. Bol som zrazu ako vyhladnutý pes, ktorý sa chce za každú cenu nasýtiť tým najlepším jedlom, ktoré existuje. Čím viac som hľadal, tým menej ma bavilo chodiť na rande s hocijakou, ktorá mi dala pri náhodnom stretnutí v bare svoje telefónne číslo. A pritom ste boli milé, vtipné a dokonca aj pekné.

Pochopil som, že sa už nechcem len zabávať, ale túžim niekoho spoznať. Poriadne a dokonale. Mám kamošov, ktorý svoju ideálnu ženu stretli za týždeň, no mám aj kamoša, ktorý bude mať päťdesiat a v detskej izbe u rodičov po večeroch lepí modely lietadiel. Sám.  Viete, v čom je rozdiel? V nezávislosti a samostatnosti. Čím viac sme samostatní, bez ohľadu na vek, tým väčšiu šancu máme spoznať samých seba a tak nájsť niečo, čo sa začne podobať na trvalý vzťah.